O živote a vzťahoch, radostiach a starostiach

Mám priateľa, no priateľa, je to starší pán a kedže športu, pohybu, telu a psychológii trochu rozumiem, tak sa mu venujem. Požiadala ma o to jeho žena, unavená po infarkte už sa nevládze venovať svojmu milovanému manželovi. Pred 10 rokmi sa začali prejavovať prvé príznaky a dnes má môj priateľ Parkinsona kombinovaného s Alzheimerom v značne pokročilom štádiu. Pred dvoma mesiacmi, keď sme s cvičením začínali, len tíško sedel na pohovke, sliny, pretože si neovláda svaly tváre, mu tiekli bokom úst, bez slova, bez pohybu, žiadna mimika, už vôbec nie úsmev. Pomohol som mu sa postaviť, držiac oboma rukami jeho ruky. Bez toho, aby som ho viedol, nebol schopný urobiť krok. Spočiatku mu trvalo dve tri minúty, kým už stojaci sa pohol a urobil prvý krok, ako malé dieťa, potom sa po pár pomalých krokoch zastavil a staval nekoordinovane na špičky. Mozog vypol a trvalo mu chvíľu, aby sa zasa naštartoval. Krôčik po krôčiku sme pridávali a trénovali každý deň. Niektoré dni sú zlé, roztrasú sa mu kolená už pri postavení. Dnes ale urobil dvadsať krokov sám. Tešil som sa ako malé deco. Oči mal spokojné, povedal by som, že sa nimi usmieval. Aj obed mu chutil, čo inokedy ledva zje, zlopol za 15 minút a ešte si očami pýtal. Rozpráva očami, už dávno nie ústami a ak tak tým pár slovám nie je vôbec rozumieť. Asi aj v mojich očiach videl, že som s ním spokojný, môj kamarát Hugo.