Má 73 rokov, povedali by ste, no dobre, vyzerá na to. Skutočne som si myslel, že má viac, keď som ju po prvý krát stretol. Vlasy šedivé a riedke, oči hlboko zapadnuté do jamiek, ale vždy šibalsky svietiace akýmsi čarovným ohníkom v nich. Chodí mierne prihrbená, ale nemusela by, nemá problém s chrbticou. Ruky sa jej trasú, ale stále musia niečo robiť. Nezastaví sa celý deň. Jej muž je bývalým sudcom. 10 rokov sa o neho stará. Pokročilé štádium Parkinsonovej choroby a Alzheimerova choroba si vyberajú na organizme jej 82 ročného muža krutú daň. Obdivuhodne, po srdcovom infarkte pred dvomi rokmi, je plná energie a zo siedmych dní týždňa, má na tvári 6 dní úsmev. Čo je ale najviac udivujúce v pozitívnom slova zmysle, že po 39 rokoch učiteľovania, by človek čakal aspoň nejaké tie maniere, ktorými „karikatúrujeme“ učiteľky. Nie, žiadne neprichádzajú a môžete s ňou opravovať pokazený vysavač, vymieňať „tapacírung“ na rohovej sedačke, rozprávať sa s ňou o Európskej únii, keď šoféruje bezchybne auto, alebo ohovárať susedu pri varení. Vyčarí úsmev na tvár a oči zmysluplne zabodne do vás tak, že vzápätí v nich cítite túžbu žiť a tešiť sa zo života. „Dopriala som si dnes luxusné ráno!“ Hovorí, keď sa raz objavila vo dverách po rannej prechádzke. „Bola som s kamarátkou na káve!“ Podchvíľou si ukradne trošku zo dňa a nechá si aspoň malú chvíľu sama pre seba, nečudujem sa jej, zaslúži si to. Starostlivosť o jej muža jej zaberie veľa času a energie a napriek tomu je pozitívne naladená celý deň. Nedokážem nájsť vhodné slová, ako vyjadriť obdiv k tak krásnemu vzťahu, aký má ku svojmu mužovi a k nej samej, inteligentnej a silnej žene s krásnym, milým a pritom nekompromisným pohľadom v jej očiach.