Videl som krásnu starú ženu. Zdiaľky som ju zbadal prechádzať cez cestu. Keď som ju míňal autom, pozrela sa mi do očí. Pomaly som zaparkoval. Uvidel som ju, ako sa zastavila kúsok podomňou pri zábradlí, ktoré obkolesovalo parkovisko. Pravou rukou sa chytila zábradlia. Zdvihla pravú nohu, mierne ju pritom pokrčila a hneď položila na zem. To isté urobila s ľavou nohou. Potom sa otočila a z diaľky asi 7 metrov sa mi znovu pozrela rovno do očí. Cítila, že ju pozorujem. Mala evidentne problém s nohami, možno s kolenami. Jej pohyb bol akýsi kostrbatý, na jej roky, mala určite cez sedemdesiat, aj tak akýsi moc ťarbavý, akoby pociťovala bolesť pri každom kroku. Pokožku na tvári mala fľakatú, oči hlboké. Keď sa na mňa pozrela, pocítil som v nich niečo úchvatné, bola v nich akási ťažko opísateľná sila. Neviem prečo som dostal ten pocit, ale mal som zrazu dojem, že táto žena by zdolala aj Mount Everest, ak by na to prišlo. Odkráčala ťarbavo popri zábradlí na spodok ulice. Zastavila sa na rohu a zrazu začala až skoro komicky cúvať. Spôsob akým urobila tie dva kroky dozadu potvrdil, že má problém s nohami. Cúvla, pretože vošla do cesty autu. Nechala ho prejsť a s akýmsi magickým čarom sa stratila za rohom. Krásna žena s krásnymi očami.